Aktuálně na nebi…

Veličenstvo Pluto sa včera celkom zastavilo po niekoľkomesačnom cúvaní a akosi cítim, že si ešte zaslúži (občas aj vynucuje) našu pozornosť a hlbšie pochopenie. Ešte deň-dva potrvá, kým sa začne pomaly, naozaj pomaly hýbať dopredu a tlak zo zastavenia môžu cítiť najmä plutonické typy. Tento príspevok preto venujem predovšetkým Plutovým „deťom“, ľuďom, ktorí majú silný vplyv Škorpióna v horoskope a nesú si v srdci uloženú plutonickú úlohu… Zároveň je zdieľaním mojej vlastnej skúsenosti s nátlakovou energiou, ktorej plutonické typy čelia.

Hovorí sa, že Pluto je učiteľ s ľadovým srdcom – na tejto malej kamennej planétke sa nachádza obrovské zamrznuté jazero v tvare srdca. Preto nám plutonické lekcie pripadajú ako tvrdé, neľudské a kruté, keďže nás učí naozaj extrémnymi situáciami, cez silné pocity strachu, bezmocnosti a viny. Plutove – Šivove lekcie sú vždy spojené s učením sa odovzdanosti a úcte k životu v jeho najväčšej hĺbke a keď pochopíme lekciu, roztopíme kúsok ľadu v jeho srdci a môžeme sa napiť z jeho živej vody, ktorá nás naplní silou prapôvodnej vôle žiť, oslavovať život a všetko stvorenie. Čo roztápa Plutovo srdce?

Pred tromi rokmi som zažila silnú plutonickú skúsenosť, keď som niekoľko mesiacov zažívala silný strach o život. Začalo to pocitom, že sa nemôžem nadýchnuť – tri noci som ležala vedľa mojej dcérky v posteli, držala som ju za ruku a paralyzoval ma strach, že ak zaspím, zadusím sa a ona ma nájde vedľa seba mŕtvu. Počas týchto troch dní a nocí som videla celý svoj život, čelila som svojmu vnútornému tyranovi, ktorý mi opakoval, že si zaslúžim smrť za všetky chyby, ktoré som v živote urobila, čelila som svojmu strachu, že som zlyhala ako človek, ako rodič, ako žena, ako duša, lebo som nedokončila svoju úlohu v pozemskom živote. Tým, že dcérka odmietala spať, keď som pri nej neležala, som z postele nemohla (vlastne nechcela) odísť a preto som len ticho, bez pohybu ležala a nechávala všetky emócie, aby cezo mňa prechádzali, nemohla som od nich odísť, niečím sa „zabaviť“, odreagovať. Cez moje telo prechádzali silné pocity triašky, keď vibroval každý sval a každá kosť, videla som obrazy mojej umierajúcej mamičky, otca, obaja sa udusili, videla som môjho starého otca, ktorý umrel na bojisku počas 2. svetovej vojny tiež udusením, a aj v tom silnom strachu, spôsobenom pocitom, že sa nemôžem nadýchnuť, som si uvedomovala, že sa niečo cezo mňa odohráva, niečo, čo je väčšie, ako ja…

Počas týchto dní som vedela, že cez deň sa potrebujem aspoň v základných veciach postarať o dcérku, ale zároveň som cítila, že sa musím odovzdať tomu, čo sa odohráva v mojom tele, cez moje telo, hoci som zažívala pocity silného strachu o život, pocity viny, neschopnosti, pocit, že som tá najhoršia bytosť vo Vesmíre a zaslúžim si umrieť. Vedela som, že túto skúsenosť nemôžem zvládnuť svojou mysľou, mohla som sa len odovzdať tomuto procesu a nechať sa viesť.

Po troch prebdených nociach v prítomnosti mojich démonov som si uvedomila, že keby som skutočne nemohla dýchať, tak už som asi mŕtva a cítila som potrebu, užiť bylinkovú tinktúru, ktorú som počas leta vytvorila úplne inštinktívne, hoci som ani vo sne nepredpokladala, že ju budem potrebovať práve ja… Po jej užití som pocítila výraznú úľavu, až hlboký pocit, že so mnou všetky Bytosti Matky Zeme pracujú, hýčkajú, vedú ma ďalej. Samozrejme, že som sa išla nechať skontrolovať k lekárovi, vyšetrenia však nič neukázali, ale odišla som domov so škatuľkou liekov, o ktorých som až doma zistila, že sú to antidepresíva, hoci mi lekárka po celý čas hovorila, že potrebujem doplniť niektoré dôležité látky, minerály a vitamíny, takže som predpokladala, že tabletky budú tohto typu…

Neužívala som ich, cítila som, že bylinky sú pre mňa v tejto chvíli potrební a dôležití sprievodcovia, emócie sa vracali vo vlnách a samozrejme, najviac v noci, pretože vtedy myseľ nemohla zasahovať, ani som sa kontaktu so svojím vnútrom nemohla vyhnúť. Počas tohto obdobia zároveň umrel môj milovaný brat a následne som čelila aj svojim vlastným „potenciálnym“ diagnózam a z môjho vnútra sa vyplavovali ďalší a ďalší démoni, ktorých som tam pochovala počas tohto života, ale aj entity emócií, ktoré som zachytávala z rodového systému. Keď sa uvoľňovali rodové emócie, prejavovalo sa to silnými bolesťami v kostiach, až kŕčovitým „skrúcaním“ kĺbov rúk a nôh. Stalo sa mi, že som sa zobudila na silnú bolesť oboch členkov a hneď sa objavila informácia, že „moja mamička a moja babka sa vo mne nedokážu zniesť a bojujú tak, ako bojovali za života“. Tam som si uvedomila, že sa vo mne, v mojej DNA, v mojich bunkách odohráva celý príbeh rodu, do ktorého sa moja duša rozhodla narodiť a mojou úlohou je, uvidieť v konfliktoch a napätí silu, ktorá z nich pochádza a prijať ju a následne tieto konflikty v sebe zharmonizovať. Nemôžem povedať, že by som tento proces mala zvládnutý, stále na ňom pracujem, ale už pochopenie toho, čo sa deje, prinieslo úľavu, a zároveň sa mi postupne ukazovala cesta, ktorá neskôr cez prácu s rodom viedla k novej úrovni práce s kolektívnym poľom.

Pri každej vyplavenej emócii, či už je moja osobná, rodová alebo kolektívna, som bola vedená k určitému postupu… Jeho základom bolo, objaviť v každej emócii lásku – ďakujem bytosti Túžobníka brestového, že ma tejto schopnosti učí… Všimla som si, že vždy,keď sa mi to podarilo, keď som objavila zrnko lásky v strachu, vine, bezmocnosti, hanbe – som pocítila silný príval sily a inšpirácie… roztopil sa kúsok Plutovho ľadového srdca. Keď som zažívala silný pocit strachu, uvedomila som si, že sa bojím vždy budúcnosti. Bojím sa, že sa v budúcnosti stane niečo, čo nemôžem ovplyvniť a videla som, že najviac sa bojím straty. Keď som čelila strachu o svoj život, viedlo ma to k uvedomeniu, že ak sa bojím o svoj život, znamená to, že ho stále mám. Nemôžem sa báť o niečo, čo nemám – a ak sa o to bojím, tak v tejto chvíli to mám k dispozícii. Toto bolo veľmi silné a zlomové uvedomenie, pretože v tej chvíli som v duchu padla na kolená a celou bytosťou ďakovala za svoj život, za to, že ho mám, precítila som obrovskú vďačnosť za tento dar. Ďakovala som za každý nádych, za každý krok, za to, že dokážem hýbať rukami, že môžem hladkať a objímať svoje deti, že mám pokožku, cez ktorú cítim dotyk… Bola to nesmierne silná explózia vďačnosti a úcty k daru Života.

Vtedy som pocítila silnú vďačnosť voči svojmu strachu, že mi odovzdal túto správu – že ak sa bojím, potrebujem si uvedomiť, že to, čoho sa bojím, sa ešte nestalo, že to, o čo sa bojím, ešte mám, čím ma vrátil z budúcnosti do prítomnosti a otvoril moje srdce vďačnosti a úcte. Po tomto uctení si toho vystrašeného aspektu seba samej sa objavila v mojom vnútri otázka: „Čo môžem urobiť, aby som to, čo mám a o čo sa tak bojím, dobre opatrila? Ako sa môžem čo najlepšie postarať o svoj život, o svoje zdravie?“ Postúpila som od uznania, cez precítenie vďačnosti a úcty k ďalšiemu kroku – prevzatiu zodpovednosti za to, čo mám. Ak vlastním, mám v tejto chvíli dar života, ako sa oň starám? Ako zaobchádzam so svojím životom, čím napĺňam tie dni, hodiny a minúty, ktoré mám k dispozícii, akými pocitmi vypĺňam svoje Bytie? Robím svoje vlastné rozhodnutia, alebo ich prispôsobujem očakávaniam a potrebám iných a tým vlastne nežijem svoj život, ale život niekoho iného? Aký život si skutočne tvorím a na akých základoch? Prichádzali ďalšie a ďalšie otázky a ďalšie odpovede, ktoré viedli k novým otázkam… a postupne som prekopávala, a stále prekopávala, všetky oblasti môjho života, rúcala konštrukcie postavené na programoch „prežitia“, aby som postúpila od „prežitia“ k „žitiu“. Nové odpovede viedli k novým obzorom, ale aj k strate starých priateľstiev, vzťahov, záujmov, koníčkov, prístupu k sebe …

Zistila som, že tento proces sa nekončí, je večný, ako život – neustále prekopávam svoje staré Ja, hoci je „staré“ len niekoľko týždňov, tvorím a pretváram svoj život, za ktorý ďakujem v každom okamihu. A vždy, keď sa objaví strach, že o svoj život prídem, prechádzam plutonickým procesom – precítim emóciu, uznám to, čo v prítomnosti mám a prevezmem zodpovednosť za to, ako sa o to starám. Mám strach o svoje deti? Znamená to, že ich ešte mám – uznám, ďakujem, uctím a pýtam sa, ako lepšie, plnohodnotnejšie sa o tento dar môžem starať… Mám strach o svoju slobodu? Znamená to, že ju ešte stále mám – uznávam existenciu svojej slobody, ďakujem, uctievam ju a pýtam sa, či ju dostatočne využívam a ako s ňou zaobchádzam? Starám sa o ňu, rozvíjam ju, pristupujem k nej zodpovedne? Mám strach o svoje zdravie? Znamená to, že ho ešte stále mám, že moje telo ešte funguje, pracuje – ďakujem… ako si môžem uctiť moje telo? Čo potrebuje, aby bolo zdravé? Čo mu práve teraz môžem dať, aby som sa v ňom cítila dobre? Mám strach zo straty bezpečia, hojnosti? Ďakujem, že sa o ne môžem báť, znamená to, že ich ešte mám… Ako s nimi zaobchádzam a ako sa o ne môžem lepšie, pravdivejšie postarať?

Cítim vinu alebo hanbu? Tú môžem cítiť len za minulosť, za to, kým som bola… Ak ju v tejto chvíli cítim, znamená to, že som „vyrástla“, že si uvedomujem chyby minulosti a teda už nie som tým istým človekom, ktorý urobil to, za čo sa teraz cítim vinná. Ďakujem, uctievam si skúsenosť minulosti, ctím si svoje minulé ja, ktoré potrebovalo prejsť túto skúsenosť, objavujem, preskúmavam a rozpúšťam programy, ktoré viedli k „chybe“ minulosti a vytváram si nové ja. Ak, napríklad, cítim vinu za to, že som svojmu blízkemu nepovedala pravdu, pochopím, že za to mohol program strachu z poníženia, odmietnutia, nedostatku… Pracujem s týmto programom namiesto toho, aby som odmietala a obviňovala tú vystrašenú a neistú časť mňa, ktorá videla „klamstvo“ ako v tej chvíli jedinú cestu. A ďakujem pocitu viny a hanby, že ma upozornili na existenciu tej časti mňa, ktorá sa bojí, že nebude prijatá, ľúbená, ak bude pravdivá…

S každým poďakovaním, uctením a prevzatím zodpovednosti sa roztopí kúsok Plutovho srdca a kvapka živej vody oživuje celú moju bytosť, cítim oveľa silnejšie spojenie so životom, so sebou samou, s dokonalosťou Božieho diela, ktorého som súčasťou. V týchto procesoch si uvedomujem dar príležitosti, byť súčasťou tohto tvorenia cez nekonečný proces poznávania a chápania procesu života – cez seba, pretože som malou kvapkou, v ktorej sa toto veľké mystérium odohráva, a všetci spolu tvoríme oceán… hoci na povrchu možno vyzerá ako zamrznuté jazero. Mimochodom- Plutovo jazero… astronómovia predpokladajú, že je len malou povrchovou časťou veľkého skrytého oceánu vo vnútri Pluta, a tento oceán spôsobuje, že sa planéta hýbe a otáča okolo vlastnej osi. Je to vlastne podobné, ako s nami – tie malé kúsky ľadu, ktoré vidíme na povrchu, skrývajú nekonečný oceán vody života, s ktorou sa spájame cez pochopenie a poznanie seba, cez vďačnosť, úctu a prevzatie zodpovednosti. Cez každého z nás, cez každú kvapôčku, sa mení celý oceán kolektívneho nevedomia a tieto zmeny sa prejavujú vo vývoji celého ľudstva.

Ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem… ďakujem, že môžem zdieľať svoj príbeh, svoju skúsenosť… ďakujem za každého, kto roztopí kúsok ľadu z Plutovho srdca a tým obohatí oceán vedomia o kvapku Života…

S veľkou úctou Svetlana, Čarovné dary Zeme