Období Samhainu

Hoci sa ešte občas polemizuje o tom, ktorý deň je skutočným Samhainom, a už som to mnohokrát zmienila, pre mňa dátum nie je až taký dôležitý, ako energia tohto sviatku. Celé slnečné obdobie Škorpióna by som totiž nazvala Obdobím Samhainu – nemusíme ho oslavovať v jeden konkrétny deň, naopak, môžeme ho oslavovať počas celého tohto mesiaca. Obdobie Škorpióna je totiž naplnené práve touto energiou – uctenia si života tým, že si uvedomíme a prijmeme silu smrti.

Staré národy to vedeli a chápali – až smrť dáva životu zmysel, dáva mu hranice… je korytom, ktoré zabezpečuje, že sa rieka nášho života nevylieva bezcieľne do priestoru, ale plynie v súlade so zámerom duše. Uctením a uznaním významu a dôležitosti smrti sa zároveň oslobodili od strachu z nej a dovolili jej, byť ich milujúcou každodennou sprievodkyňou. Keď ma Jupiter v Škorpiónovi pred dvoma rokmi konfrontoval so strachom zo smrti, prinútil ma prehodnotiť všetky moje priority, zámery, zmieriť sa s minulosťou, pretože vyplavil na svetlo moju vnútornú žalobkyňu, aj vnútorného vinníka, tyrana aj obeť. Boli to silné okamihy, v ktorých sa všetky ľudské túžby „zresetovali“ a ostala len jediná – žiť tak, aby som mohla kedykoľvek umrieť s čistým svedomím a pokojom v srdci. Nie vždy sa mi to darí, ale učím sa, byť v súlade s mojím vnútrom, každý okamih…

Práve tento dar nám prináša slnečné obdobie Škorpióna, ktoré práve pre túto energiu často považujeme za nepríjemné, tmavé, smutné. Slnko v krajine Škorpióna prechádza svojou mystickou smrťou, aby sa mohlo znovuzrodiť v temnote, tak, ako rastliny v tomto období umierajú, aby z ich semien mohli v tmavej pôde vyrásť nové rastliny. Práve ponurosť a temnota tohto obdobia nám však dáva príležitosť, ponoriť sa do seba, nedovoľuje nám hľadať úniky, ťahá nás do samoty, v ktorej môžeme nájsť všetky odpovede, ktoré potrebujeme.

V období Samhainu spomíname na našich milovaných, ktorí už prekročili hranicu smrti. Akosi viac si uvedomujeme silu ich životných príbehov a pripomíname si, že jediné, čo v tomto živote skutočne máme, je náš osobný príbeh. Náš život je jednou kapitolou v nekonečnej knihe života, ktorú Stvoriteľ píše práve cez naše životné príbehy. To, aký príbeh píšeme každou svojou myšlienkou, každým vysloveným slovom, každým činom, určuje, čím prispejeme do Veľkej knihy Stvoriteľa .

Pri spomienkach na našich blízkych, ktorí opustili tento svet, si aj tak stále uvedomujeme práve ich jedinečnú esenciu. Nespomíname na ich konkrétne činy, na slová, ktoré vyslovili, ale cez tieto spomienky si len obnovujeme pocit, ktorý za sebou zanechali v tých, ktorí na nich spomínajú. To je to, čo po nás skutočne ostáva – jedinečná esencia, ktorú tu zanecháme, v spomienkach ľudí, s ktorými sa skrížia naše cesty.

Tmavé obdobie od Samhainu po Imbolc (1. februára) sa považuje za akési obdobie „tehotenstva“ – čas, kedy sa v bezpečí a tme maternice pripravujeme na nové obdobie života. Tak, ako bábätko v maternici, aj my sa nanovo formujeme, rastieme, dozrievame, snívame svoje sny a vytvárame zámery, ktoré v nasledujúcom roku túžime uskutočňovať. Samhain je preto obdobím, kedy sa vrátime ku stránke nášho príbehu, ktorú sme písali počas tohto roka a opýtame sa sami seba, či sme na tejto stránke vyjadrili svoju pravdivosť, či sme v súlade s tým, čo sme žili, či si želáme, aby práve toto ostalo zapísané v knihe Stvoriteľa.

Každý z nás je spisovateľom, ktorý svojou každodennou tvorbou prispieva do Veľkej knihy. A každý spisovateľ v tvorivom procese potrebuje prestávku, počas ktorej si prečíta, čo napísal, precíti si pocit, ktorý v ňom samom zanechávajú jeho slová, opýta sa sám seba, či je to práve ten pocit, ktorý mal zámer, vyvolať v čitateľoch. Ochutnáva slová, necháva ich, nech sa mu prevaľujú v ústach ako bonbónik a necháva ich pomaličky rozpúšťať a uvoľňovať svoju chuť.

Pozrieť sa na svoj život, ako na príbeh, ktorým prispievame do knihy sveta, nám dáva príležitosť, uvedomiť si seba samých, ako tvorcov. Nemyslím tým, tvorcov,ktorí si zhmotňujú svoje želania, hoci táto zručnosť je tiež veľmi dôležitá, najmä, keď sme si vedomí, že schopnosť tvoriť a zhmotňovať je nástrojom, ktorý sme dostali, aby bol cez nás tvorený zámer najvyššej lásky Stvoriteľa. Boh na Zemi nemá iné ruky, iba tie naše – cez nás môže tvoriť tie najkrajšie príbehy ľudskosti, mieru a lásky. V každom z nás sa Boh stal človekom, aby sa cez nás človek mohol stať Bohom.

Môžeme si uvedomiť, že každý z nás prišiel vytvoriť kapitolu v určitom, vopred danom rámci, niektorým skúsenostiam sa nevyhneme, pretože sú dané. Môžeme si však zvoliť postoj,s akým pristúpime k tomu, čo nám bolo dané. Niektorí ľudia prišli v tomto živote vytvoriť príbeh radosti, príjemnú komédiu. Sú ľudia, ktorí prišli stvoriť príbeh odvahy a veľkých činov. Iní prišli odohrať dramatické kapitoly, ktoré sú v knihe Stvoriteľa rovnako dôležité, pretože vytvárajú dynamiku. Iní prišli, aby odohrali smutné kapitoly, ale ak ich odohrajú s vedomím, že cez nich píše príbeh Vyššie vedomie, dokážu aj smutný príbeh napísať s pokorou, úctou a láskavosťou. Sú ľudia, ktorí prišli odohrať kapitoly, ktoré v ostatných vyvolajú silné emócie odporu, hnevu a strachu, pretože tým pomáhajú iným, aby lepšie poznali a uvideli samých seba.

Každý príbeh je rovnako dôležitý, v Stvoriteľových očiach neexistuje „lepší“ alebo „horší“ príbeh, ani jeho forma. V minulosti som občas závidela niektorým ľuďom ich príbeh, myslela som si, že je lepší, krajší, príjemnejší, ako ten môj. A videla som, ako ľahko príbehy menia svoju dynamiku, tí, ktorým som závidela, prišli na stránky, ktoré by som si naozaj odžiť nechcela… A naopak, môj príbeh sa menil a zažívala som veľmi krásne a príjemné skúsenosti. Učím sa, s pokorou prijímať každú stránku môjho príbehu, zažiť si s úctou a láskou smutné aj radostné, pokojné aj dramatické stránky, pretože často ma radosť priviedla k dráme a láska k smútku, ale aj naopak…

Milujem, pozorovať ľudské príbehy a učiť sa z nich. Milujem, hľadať na nich to silné, krásne a obdivuhodné, hoci pre moju kritickú panenskú myseľ je to veľká výzva… Milujem, objavovať, aké to je, keď píšeme svoj príbeh Božím perom – keď v každom okamihu života nechávame našu božskú esenciu, aby sa cez nás prejavovala. Keď sa skôr, než zaujmeme postoj k akejkoľvek situácii, opýtame sami seba „Ako by sa k tejto situácii postavila Božská esencia vo mne, aké slová by použila, aký skutok by vykonala?“

Samhainové obdobie je časom rozlúčky s minulosťou, časom, kedy môžeme prepísať svoj príbeh. Máme príležitosť, spätne si prečítať to, čo sme doteraz vytvorili, preskúmať, z akých presvedčení sme vychádzali a rozhodnúť sa, či budeme pokračovať v rovnakom jazyku, alebo ho zmeníme. Budeme vo svojom príbehu frfľať a hromžiť, alebo ho chváliť a velebiť, ako jedinečné dielo veľkého Tvorcu? My sme tí, ktorí svoj príbeh vidia a opisujú, a tak, ako ho vnímame, bude zapísaný v Stvoriteľovej knihe. O tom, v akom tóne sa ponesú ďalšie stránky, rozhodujeme práve teraz a v nasledujúcich tmavých mesiacoch roku.

V tomto mesiaci robíme revíziu toho, ako sme svoj príbeh písali doteraz, vytvárame príležitosť, uvidieť, pochopiť, ktorá časti nás písali jednotlivé kapitoly. Dostávame priestor k lepšiemu pochopeniu seba samých cez svoj príbeh a uvoľniť putá k tým kapitolám minulosti, ktoré je načase pochovať, aby neovplyvňovali charakter ďalšieho príbehu . Veľmi často sa používa prirovnanie, že máme pustiť minulosť s takou ľahkosťou, ako stromy púšťajú svoje listy. Je to zábavné prirovnanie, pretože niektoré stromy svoje listy vôbec nepúšťajú ľahko – napríklad dub nepustí všetky svoje listy skôr, než začnú rásť nové… Buk a breza ich uvoľňujú s radosťou, hrab ich uvoľní až v silnom vetre a mraze… A my ľudia sme na tom podobne – každý z nás má svoj jedinečný prístup k púšťaniu minulosti – a je to tak v poriadku, nemusíme sa snažiť byť brezou, ak nás sem Stvoriteľ poslal ako silný dub…

V období, keď spomíname na našich milovaných predkov, môžeme precítiť úctu k ich príbehom, ale tiež si uvedomiť, že práve my sme pokračovateľmi ich príbehov, že príbeh nášho rodu sa píše práve cez nás, cez tento náš život. Je čas, prijať zodpovednosť aj za tento aspekt, pochopiť, čo sa v našom rode cez nás uzdravuje a premieňa, aj to, aké dedičstvo rodu sme prišli posilniť a rozvinúť, pretože je dôležitým prínosom do Veľkej knihy Stvoriteľa. Už niekoľko dní zo mňa vonkajšie situácie vyplavujú emócie silného smútku,sklamania a strachu, vyplavujú sa spomienky na životy mojich predkov, ktorí zažili zneužitie moci, zažili následky „neposlušnosti“, zažili „zradu“ od svojich blízkych, udávanie a perzekúcie od svetských autorít. Už viem, že keď som nástrojom tohto procesu, potrebujem sa uvoľniť do plaču a výkrikov, ktoré vychádzajú až odkiaľsi z lona a uctiť si príbehy mojich predkov, všetkých, ktorí tu boli predo mnou. Potrebujem, precítiť hlbokú úctu a uznanie za ich odvahu, čeliť životu a ctiť smrť, ako jeho neoddeliteľnú súčasť a uvedomiť si, že ich odvaha, odolnosť a schopnosť, prežiť aj čelom k smrti, je uložená v našich bunkách, pod vrstvami prežitého a neuvoľneného strachu a nedôvery… Môžeme uvoľniť, čo oni nedokázali a naplniť sa tým, čo nám zanechali … uctiť, uznať a poďakovať.

Príležitosť, rozlúčiť sa s minulosťou, však máme všetci rovnakú. Aby sme to mohli urobiť s úctou a láskou, potrebujeme minulosť pochopiť, uznať jej prínos, poďakovať… V tom nám mohol pomôcť Merkúr, ktorý v podobe mýtickej Morrigan cúval takmer tri týždne krajinou Škorpióna a vyplavoval spomienky, ktoré potrebujú byť pochopené, prijaté a uctené, aby mohli byť integrované, ukazoval nám hĺbku našich programov, ukrytých za tými najťažšími emóciami. Vytiahol na povrch tie aspekty našej ľudskosti aj ne-ľudskosti, ktoré sme skrývali aj sami pred sebou… Teraz Merkúr na pár dní zacúval do krajiny Váh, kde si dokazuje so Saturnom, „kto z koho“… (odporúčam skvelý príspevok na túto tému http://www.astropsychologie.cz/…/vyhlasky-cedule-uredni…) a už pomaly zastavuje pred obratom. Čaká nás niekoľko dní (cca do 5. 11.) so stacionárnym Merkúrom – môže to priniesť pocit, že „ani vpravo, ani vľavo, ani dopredu, ani dozadu“, že nie sme schopní pochopiť, čo sa deje okolo nás, môže byť oslabená schopnosť vyjadriť svoje myšlienky, ale aj porozumieť slovám, ktoré čítame, či počujeme. Doslova pocit, že nám to „hlava neberie“… v týchto dňoch je nesmierne dôležité, zastaviť sa v sebe, vo vnútri, obmedziť príjem informácií zvonku. Lebo, keď „hlava neberie“, srdce dostáva priestor

O týždeň sa už Merkúr opäť rozbehne krajinou Škorpióna, Morrigan, ktorá nás svojím kostnatým prstom upozorňovala na odpadky, ktoré sme „zamaskovali“ v tmavých kútoch našej mysle a nútila nás, tie odpadky pozbierať, ich vysype von, na svetlo, aby sme ich roztriedili, oddelili zrno od pliev a s úctou pochovali „mŕtve konštrukcie“ z minulosti. Možno práve preto potrebujeme zažiť, že nám to „hlava neberie“ a otvoriť srdce – aby sme to, čo uvidíme na svetle, nesúdili mysľou, ale objali srdcom. Aby sme uvideli, pochopili, uznali a preľúbili všetky príbehy, ktoré stvorili to, čo vidíme – a z priestoru úcty napísali nové kapitoly príbehu … kapitoly srdcom a sebou preľúbené.

 Svetlana, Čarovné dary Zeme