Aktuálně…

Mám pocit, že v roku 2012 bola zapnutá pračka, v ktorej sa všetci točíme… rozbehol sa prací cyklus, ktorý sa, podľa mňa, niekedy v roku 2018 dostal do fázy žmýkania, pričom otáčky sa v tomto roku ešte viac zrýchlili. Prešli sme si, a mnohí stále prechádzame, prepisovaním aktuálnej ľudskej skúsenosti, teda týkajúcej sa života, ktorý žijeme práve v tom tele, ktoré máme. Postupne, ako prepisujeme aktuálnu osobnú skúsenosť, prechádzame cez prepisy rodovej pamäti, pretože cez naše rody, cez jednotlivcov, ktorí tu žili pred nami, sa odohrával vývoj ľudstva. Skúsenosť každého človeka, ktorý kedy žil na tejto planéte, všetky jeho pocity, myšlienky, emócie, sú súčasťou kolektívneho vedomia. Každý náš zážitok, každá naša skúsenosť a s ňou súvisiaca emócia, je príležitosťou na prepísanie budúcnosti, ak dokážeme opustiť konštrukcie a modely vnímania reality, ktoré sa v nás uložili zo zážitkov tých, ktorí tu boli „pred nami“.

Vnímam, koľko silných emócií sa vyplavuje z kolektívneho vedomia a vidím, ako si každá bytosť vzala na plecia „to svoje“. Niekto si zažíva strach z choroby, niekto strach zo smrti, niekto strach o svojich milovaných, či hlboký smútok, ak si touto stratou prešli… Sú ľudia, ktorí si prišli zažiť strach z toho, že budú „označení“ – ako „nakazení“, ako „neprispôsobiví“, ako „nežiaduci“… Iní ľudia si zažívajú strach z obmedzenia slobody, či strach z „vrchnosti“… iní strach, že ak nebudú „poslúchať nariadenia“, prídu o svoje živobytie. Ďalší si zažívajú opojenie mocou, alebo strach, že svoju moc nad inými „stratia“, aby nemuseli čeliť svojmu pocitu malosti a nedostatočnosti, ktoré si cez ilúziu moci kompenzujú. Niektorí si zažívajú strach zo straty príjmu, z nedostatku, z hladu, zo straty bezpečia a istoty…

Sú ľudia, ktorí si zažívajú pocity krivdy, neschopnosti či viny…

Je také ľahké, súdiť skúsenosť iného človeka, aj všetky emócie, ktoré sa cez jeho skúsenosť vyplavujú z jeho nevedomia. Je také ľahké, považovať svoju vlastnú skúsenosť za „lepšiu, správnejšiu, pravdivejšiu“ a skúsenosť nášho blížneho označiť za „chybnú“. Je také ľahké, posudzovať život z pozície oddelenosti od ostatných, ktorá nám dáva ilúziu, že sme tí „lepší, spravodlivejší,múdrejší, dokonalejší…“ Je také ľahké, mať „patent na rozum“ a rozdávať rady, ako by mala iná bytosť „správne“ pristupovať k svojej skúsenosti, čo by „mala“ cítiť, myslieť, konať… Túto „ľahkú“ cestu sme si, ako ľudstvo, volili po tisícročia, porovnávali sme zážitky, skúsenosti, myšlienky, názory, čím sme vytvárali polarizovaný svet, v ktorom medzi sebou neustále niekto a niečo „bojuje“.

Teraz máme nádhernú príležitosť, opustiť tento polarizujúci prístup, vystúpiť z porovnávania a súdov a uvedomiť si, že všetci sme tu v jednom kotlíku a zodpovedáme za to, aby sme sa v tej vode, v ktorej spoločne plávame, neuvarili. S každým prejavom nelásky, s každým súdom, odporom, nadradenosťou, totiž zvyšujeme teplotu, ale s každou kvapkou súcitu, pochopenia a uznania, si tvoríme spoločný priestor lásky. Pokúsme sa, pozrieť sa na každého človeka, ktorý si v našej blízkosti zažíva skúsenosť, ktorej nerozumieme (a ktorú by naša myseľ tak rada posúdila a odsúdila), ako na súčasť Veľkého diela. Pokúsme sa, uvedomiť si, že práve on na seba zobral práve tento diel, túto časť práce na veľkom Tvorení a precítiť v srdci úctu a uznanie jeho jedinečnej skúsenosti. A samozrejme, prejavme rovnakú úctu a uznanie tej našej jedinečnej skúsenosti, neznižujme hodnotu našich zážitkov, našich emócií, cez ktoré využívame svoju príležitosť, prepísať emocionálne a mentálne pole ľudstva.

Možno sa nám zdá, že „tí druhí“ ľahko podliehajú emóciám, že „nepracujú“ dosť rýchlo – ale my nevieme, akú hĺbku emócie si sem prišli prežiť, nevieme, aký objem prišli prepísať a pretvoriť cez svoj zážitok. Možno tí, ktorí sa najviac „rúcajú“, vykonávajú väčšiu prácu, než si naša obmedzená myseľ dokáže predstaviť. Nech ľudia v našej blízkosti zažívajú čokoľvek, pokúsme sa, uvidieť v nich veľké Duše, ktoré spolutvoria Veľké dielo Stvoriteľa, požehnajme ich skúsenosti a poďakujme sa, aspoň v duchu, za to, že na seba vzali práve tú svoju úlohu. Ak my zažívame pokojnejšie obdobie, držme priestor tým, ktorí sa práve ponárajú v hĺbkach, ukážme im, že sme tu, pripravení ich podporiť, podať ruku, keď sa budú potrebovať vynoriť a nadýchnuť. Ak sme my vo fázach ponárania,buďme k sebe láskaví a súcitní a nebráňme sa, prijať pomocnú ruku, keď ju potrebujeme. Tvoríme všetci spoločne a keď si navzájom poskytneme podporu, hoci len vo forme uznania, úcty a požehnania, naše spoločné dielo sa podarí ľahšie a rýchlejšie.

Niekedy sa môže stať, že sa v emóciách „stratíme“, že pod ich ťarchou zabudneme, že ich zmyslom je, aby sme ich vyčistili, uvoľnili a prepísali, môže sa to stať aj ľuďom okolo nás. Vtedy je našou ľudskou zodpovednosťou, vyjadriť Duši úctu a uznanie a pripomenúť jej, že má všetku potrebnú silu a schopnosti, aby svoju úlohu zvládla. Nemusíme „rozumieť“ skúsenosti, ktorou prechádza, ani „schvaľovať“ postup, ktorý si zvolila, stačí v srdci uznať dôležitosť tejto bytosti, jej skúsenosti a všetkého, čo zažíva, všetkého, čo cíti, na spoločnom Tvorení. Každou myšlienkou, vyslanou k inému človeku, k jeho príbehu, k situácii, tvoríme energetický priestor, v ktorom všetci žijeme. Nemusíme byť dokonalí… Len byť súcitnými a vyjadriť podporu, hoci len v duchu… vlastne,kde inde, ako v Duchu – veď tam sme všetci spojení Pokľaknúť, ukloniť sa pred skúsenosťou iného človeka a tíško zašepkať:

„Ďakujem, že si si na seba vzal túto úlohu, že si zažívaš práve túto skúsenosť, cítiš práve tento pocit… Ďakujem, že sa to deje cez teba a žehnám ti, žehnám tvojej jedinečnej Ceste, nech sa deje v súlade s Duchom… „

Ďakujem zo srdca všetkým, ktorí čelia svojim vlastným, jedinečným skúsenostiam a uvedomujú si zmysel svojho zážitku, jeho dôležitosť a svoju dôležitosť v procese prepisu. Ďakujem aj tým, ktorí si to neuvedomujú a nesmierne s nimi súcitím, pretože to majú o to náročnejšie. Ďakujem všetkým, ktorí opúšťajú cestu polarizácie, porovnávania a súdenia a rozoznievajú struny láskavosti, súcitu a pochopenia. Na akých strunách hráme, takú hudbu vytvoríme a ja nám všetkým želám, nech je naša symfónia radostná a pokojná. Nech sa nám všetkým deje Láska