Aktuálně na nebi…

Možno aj preto, že bude súbežne s vodnárskou konjunkciou prebiehať ďalšie explozívne spojenie vládcu Vodnára – Urana, ktorý aktuálne putuje kráľovstvom Býka, s Lilith. Spoločne hádžu šúľky dynamitu do všetkých oblastí, kde k sebe nie sme dokonale pravdiví, kde nežijeme v plnej autenticite, schovávame sa aj pred sebou samými, v snahe, ukryť to, čo nechceme, aby bolo videné. Nastavujú nemilosrdne pravdivé zrkadlo, ktoré ukazuje, kde lipneme na určitých modeloch „prežitia“, ktoré nám umožňujú, nebyť dokonale autentickí – a nútia k zmene, po dobrom, alebo po zlom. Keďže sa ich sily spájajú priamo nad mojou natívnou Lilith a v opozícii na natívny Uran, tento vplyv v aktuálnom období vnímam najsilnejšie a prežívam ho na najhlbších úrovniach, môj nervový systém dostáva celkom zabrať…

O vplyvoch, ktoré prebiehajú súbežne s vodnárskou konjunkciou napísala skvelý príspevok Klárka Koničarová a nič lepšie by som už nenapísala, preto odporúčam http://www.astropsychologie.cz/astro…/plnou-parou-vpred…

V každom prípade – Jupiter a Saturn vo Vodnárovi prinášajú príležitosť, vykročiť do nového slnečného roka s novou víziou, otvárajú priestor, ponúkajú nástroje a všetku explozívnu silu vodnárskej energie. Vodnár je však energia neosobná a nie veľmi súcitná, jeho vízia vychádza z kozmického vedomia, ktoré ale nedokáže vnímať, ani chápať ľudské pocity, emócie, túžby a potreby (preto je v zvieratníku vyvažovaný emocionálnym Levom). Do kráľovstva Vodnára, ruku v ruke vstupujú Saturn a Jupiter, Prometheus a Fortuna (o Jupiterovi ako Fortune zas nabudúce) – a ako som písala v predchádzajúcom príspevku, Prometheus najviac zo všetkého miloval, ctil a obdivoval na ľuďoch schopnosť ľudskosti, láskavosti, súcitu a spolupatričnosti. Tieto ľudské kvality, ktorým sa od ľudí túžil naučiť, boli dôvodom, prečo ľuďom pomáhal a bol ochotný, položiť seba samého na oltár ľudského vývoja a slobody.

To, čím je pre mňa samu tento Slnovrat najviac výnimočný,v čom vnímam jeho najväčšiu silu, paradoxne nie je vodnárska konjunkcia, ani výbušná kombinácia Uranu s Lilith, ani nátlakový vplyv Pluta a Marsu … Títo všetci spoločne vytvárajú prostredie pre hlbokú a intenzívnu zmenu vo vedomí ľudstva, ale nezaručujú, že táto zmena povedie k väčšej láskavosti, súcitu a spolupatričnosti. Slnovrat však nastane v sprievode súcitnej, láskavej, vľúdnej a všeobjímajúcej Luny v Rybách, ktorá sa krátko pred okamihom Slnovratu stretne s Neptúnom – ochrancom najvyšších vízií súcitu, pochopenia, empatie, láskavosti a spolu-cítenia.

Práve Luna v Rybách je tou „premennou“, ktorá vo mne vyvoláva vieru, že skutočne môžeme vytvoriť novú kvalitu času – s podporou archetypálnej sily planét. To, čo bude za bránou Slnovratu vítané a podporované, bude vodnárska vízia spolupatričnosti, rovnosti, slobody a odvahy, byť sám sebou, ak bude zároveň presiaknutá súcitnosťou, láskavosťou, vľúdnosťou a všeobjímajúcou láskou Rýb. Láska Luny v Rybách nerobí rozdiely, vytvára priestor, podobný lonu matky, v ktorom rastie bábätko – priestor neobmedzenej výživy, ochrany, podpory, bezpečia a lásky, presakujúcej každým pórom, každou bunkou. Ak sa ponoríme do „plodovej vody“ Luny v Rybách, ak sa necháme naplniť, objať, presiaknuť jej všeobjímajúcou láskou a pochopením, dostaneme príležitosť, pochopiť pravý zmysel Slnovratu…

Na to, aby sme precítili hĺbku Slnovratového obdobia, sa potrebujeme vrátiť o mnoho storočí späť, do čias, keď ľudstvo poznalo len dva zdroje svetla – slnko a oheň. Čím viac ubúdalo slnečných lúčov, tým viac si ľudia cenili ohňa, v prastarých kultúrach existovala dokonca „funkcia“ strážcu ohňa, a túto čestnú pozíciu v kmeni dostávali múdri starí ľudia, ktorí už fyzicky nedokázali plniť inú úlohu v kmeni, ale vládli múdrosťou a schopnosťou, hospodárne a účelne zaobchádzať so vzácnym zdrojom dreva. Ich pomocníkmi boli malé deti, ktoré počas zimy nosili drevo a zároveň počúvali príbehy múdrych strážcov ohňa a učili sa od nich zodpovednosti, disciplíne a hospodárnosti.

Čas Zimného Slnovratu bol dlho a túžobne očakávaným okamihom, ktorý sľuboval, že po období tmy opäť príde svetlo, po akomkoľvek ťažkom období znovu príde nový nádych. Neskorá jeseň nás učila, ponoriť sa do nášho vnútra, ľudia spomínali, rekapitulovali predchádzajúci rok, v hlavách spriadali predstavy o tom, čo urobia na jar, keď sa sneh roztopí a slnko opäť pobozká Mamičku Zem, aj o tom, čo určite nebudú opakovať, pretože sa to v živote neosvedčilo…

Tma vrcholila a spoločne so zimou vytvárala ťaživú atmosféru strachu, či sa dožijú jari. Všetci členovia komunity prijímali možnosť, že ktorémukoľvek z nich sa to nemusí podariť, zrekapitulovali si svoje životné príbehy, zmierili sa s ľuďmi aj sami so sebou a v plnom odovzdaní sa smrti žili každý deň s úctou a vďačnosťou. V období Slnovratu, keď sa zdalo, že tma nad svetlom zvíťazila, ľudia spájali svoje energie, aby privolali životodarnú silu Slnka.

Na kopcoch sa rozhoreli ohne, ktoré boli výkrikom, vychádzajúcim z hlbokého pochopenia – Kým do tmy príde svetlo, nebudeme nečinne sedieť a čakať, ale zapálime ohne! Kým nám Slnko opäť venuje svoje teplo, navzájom sa objímeme, aby sme sa podelili o teplo našich sŕdc. Pomôžeme Slnku v čase, kedy nemá dosť síl, aby nás zohrievalo a roztopilo ľad, pokrývajúci Matku Zem a naplníme sa svojím vlastným svetlom. Po celé leto nás zohrievalo, s láskou nás vyživovalo, staralo sa o nás a teraz my pomôžeme jemu tým, že rozsvietime svetlo v našich srdciach!

Modernému človeku to môže pripadať smiešne, veľmi dobre vieme, že svetlo a tma, deň a noc, leto a zima, má svoj „vedecky podložený“ cyklus, ale pre našich predkov Slnko nebolo ohnivou guľou kdesi vo vesmíre, zloženou z chemických prvkov, ale živou bytosťou, s ktorou každý deň ľudia komunikovali a cítili vzájomné spojenie. V ich očiach bol slnečný boh láskavým rodičom, ktorý ich od jari do jesene vyživoval a na jeseň zostarol a umieral, aby sa po Slnovrate znovu narodil. Bol súčasťou ich komunity a všetci považovali za samozrejmé, aby mu v starobe, ale aj pri prvých neistých krôčikoch po znovuzrodení, pomáhali spoločnou energiou, rovnako, ako sa starali o starcov kmeňa, aj o malé deti.

Dnes, keď nám nehrozí smrť od hladu či zimy, sa oslava Slnovratu obmedzila na niekokoľko dní, keď spájame oslavu s vianočnými sviatkami. Naši predkovia ho však oslavovali po tri týždne – každý deň oslavovali pribúdajúce minúty svetla, rovnako, ako oslavovali každý pokrok u bábätka. Verili, že vďačnosťou a úctou dávajú Slnku silu, ktorá ich bude po celý nasledujúci rok hriať a vyživovať.

Slnovrat bol uvítaním Slnka do nového života – hostina s obilným chlebom a kašou pripomínala slnečnému božstvu jeho poslanie, vôňa slnečných byliniek v odvaroch a vydymovadlách mu mala osviežiť pamäť a dodať silu. Tak, ako keď kohokoľvek z komunity premohla temnota zimy a strácal vieru, celý kmeň mu pripomínal jeho silu, spomínal na jeho záslužné činy… Tam, kde víťazila temnota, ľudia si navzájom pripomínali svoje vnútorné svetlo, rozsvecovali ho jeden v druhom navzájom, pretože od toho záviselo ich prežitie.

V starých kultúrach bola súčasťou Slnovratového obradu rozlúčka s minulosťou – každý človek v komunite odovzdal slnovratovému ohňu niečo, čo pre neho symbolizovalo minulosť, s ktorou sa lúčil. Boli to spomienkové predmety, oblečenie, alebo kúsok dreva či zväzok slamy, alebo suchá vetvička paliny čiernobyľ, do ktorého „uložil“ myšlienky, presvedčenia a pocity, ktoré by ich obmedzovali v uskutočňovaní zámerov v nasledujúcom roku. Pri Slnovratovom obrade si zároveň posilňovali vieru v hojnosť nasledujúceho roka tým, že predmet, ktorý zosobňoval niečo, čo im prinieslo šťastie, venovali inému členovi kmeňa, aby hojnosť a radosť plynuli. Čo necháme za sebou? Ktorý tieň minulosti odovzdáme ohňu? O čo sa podelíme s blízkym človekom, aby to, za čo sme vďační, prinieslo radosť niekomu inému? Dajte a bude vám dané – lebo dary kolujú Toto posolstvo zimného Slnovratu sa transformovali na rozdávanie vianočných darčekov, pre nás je tento deň pripomenutím, že to, čím sme obdarovaní, získa skutočnú a úplnú hodnotu až vtedy, keď sa o dary podelíme a obohatíme nimi aj ostatných.

K oslavám Slnovratu patrila vždy očista – osobná aj očista priestoru, v ktorom žijeme. Slnečný Boh, hoci príde ako bábätko, si zaslúžil prijatie v čistote a kráse. Osobná očista zahŕňala umývanie sa odvarom z čistca lesného, betoniky, zlatobyle, lipkavca syridlového, železníka a ľubovníka, príbytok sa umýval odvarom z ľubovníka, šalvie lúčnej, vratiča, paliny čiernobyľ a vydymoval zväzočkami letných byliniek (palina čiernobyľ, vratič, ľubovník, lipkavec syridlový, šalvia lúčna, túžobník). Odvarom z očianky Rostkovej sa umývali oči na Slnovratové ráno, aby sme po celý rok videli jasne a z najvyšších úrovní vedomia.

Žehnanie príbytkom a ľuďom okolo nás sa zachovalo v podobe vianočných vinšov, avšak Slnovratové požehnanie má charakter magickej formulky – čokoľvek sebe, či inému zaželáme, to bude Slnkom osvetlené a vyživené, preto si na Slnovratový deň strážme myšlienky, aj slová vyslovené. O obradoch, ktorými môžeme Slnovrat osláviť, koluje mnoho článkov a príspevkov, každý si môže zvoliť to, čo je jeho srdcu blízke, čo ho napĺňa a zažína plamienok radosti…

Ja si dovoľujem, len nám všetkým zaželať, aby sme tak, ako naši predkovia, oslávili Slnovrat tým, že zažneme svetlo v našom vnútri, zohrejeme sa navzájom pohladením a objatím, podporíme sa a pripomenieme si, akí sme jeden pre druhého dôležití …

Saturn a Jupiter vo Vodnárovi – Prometheus a Fortuna – nám hovoria, že v nasledujúcom období bude šťastie priať odvážnym. A Luna v Rybách dodáva: „Šťastie praje tým, ktorí majú odvahu, nechať sa naplniť Láskou a zaplaviť ňou svoj život, každú myšlienku, každé slovo, každý skutok… žiť v každodenných skutkoch Lásky, láskavosti, súcitu, nehy… k sebe, k blížnym aj vzdialeným, k svetu, k Matke Zemi, k Vesmíru…“

Nech sa nám všetkým deje Láska… A tak sa staň!

Svetlana, Čarovné dary Zeme