Aktuálně na nebi…

V slnečnom období Raka nás sprevádza téma vnútorného dieťaťa, pocitu istoty, bezpečia a dôvery v život. Tie základné pocity, ktoré potrebuje cítiť bábätko v maternici, aj čerstvo po narodení – istota, že je o nás postarané, že sú naše potreby naplnené a viera, že život je bezpečný priestor. Keď som si naciťovala tohtoročné Novolunie, vrátilo ma to k myšlienkam, ktoré som už opísala v príspevku pred niekoľkými rokmi a cítim, že je potrebné sa k nim vrátiť a „upgradovať“ ich , aby priniesli viac svetla do prítomnosti, aj preto, že vnímam, ako sa téma vnútorného dieťaťa (a zároveň vnútornej matky) otvára v mnohých z nás a vyplavuje hlboko zatlačené emócie.

Okamih Novolunia nastane v sobotu ráno o 3:16 – je to okamih, keď sa Slnko a Luna na svojej púti kráľovstvom Raka stretnú a objímu. Už tradične sa v týchto dňoch otvárajú račie témy v našom vedomí, aj v hĺbkach podvedomia a vyplavujú na povrch zážitky, aj emócie, ktoré sa v našom vnútri viažu k témam nášho detstva, vzťahu k rodine, do ktorej sme sa narodili, aj pocity, ktoré sme ako deti zažívali a myšlienkové presvedčenia a programy, ktoré sme si vytvorili v natívnej rodine. To, čo je pre naše vnútorné dieťa kľúčovou témou a v súčasnom období sa táto téma zviditeľňuje na mnohých úrovniach, vyplavuje sa z našich emocionálnych pivníc, ale aj z kolektívneho vedomia a rodovej pamäti, je téma prijatia a prijateľnosti.

Hovorí sa, že dieťa, keď príde na tento svet, sa potrebuje cítiť milované, a k tomuto pocitu smeruje svoje správanie. Ja si to nemyslím – podľa mňa dieťa vôbec nevníma potrebu, byť milované – ono potrebuje, aby sa oňho niekto postaral, aby boli uspokojené jeho potreby, pretože to znamená, že prežije. Viem, že mnohí vnímajú tento môj názor ako kontroverzný, pretože rúca romantickú predstavu o potrebe lásky, ale zároveň tento pohľad na vzťah dieťaťa a rodičov dáva zároveň oveľa väčšiu mieru slobody.

Keď si pripustíme, že to, čo sme hľadali, nebola láska, ale uspokojenie potrieb a že sme si mnohé vzťahy budovali nie na hľadaní lásky, ale na uspokojovaní potrieb, je to oslobodzujúce a umožňuje nám to, vytvoriť si úplne iný prístup k láske, nájsť nové cesty vo vzťahoch s okolím, aj sami so sebou.

Na to, aby sme sa ako deti cítili v bezpečí, sme sa potrebovali cítiť predovšetkým prijatí. To nám dávalo dôveru, že o nás bude postarané. Narodila som sa v generácii, pre ktorú však pocit prijatia rozhodne nebol samozrejmosťou. Na to, aby som sa cítila prijatá (nielen ja, ale aj väčšina mojich rovesníkov), som musela byť „prijateľná“. Rodičia – autority, ktoré rozhodovali o tom, či o nás bude postarané, či prežijeme, mali svoje predstavy a kritériá o tom, čo je „dobré a správne“, teda pre nich prijateľné.

Mantinely boli postavené – keď si takáto, si prijateľná a nasleduje odmena, ak si iná a nevmestíš sa do mantinelov, si neprijateľná a nasleduje trest. Niektoré, celkom prirodzené reakcie, správanie, názory a postoje, v mojom detstve prijateľné neboli – v našej rodine to bol predovšetkým hnev, s ktorým sa učím pracovať až po viac, ako štyridsiatich rokoch, učím sa, dovoliť si ho prejaviť, precítiť, pochopiť a uchopiť ho tak, aby mi slúžil.

Prijateľnosť sa mi ukazuje ako kľúčová téma tohto Novolunia. Skúsme si v týchto dňoch spomenúť, aké podmienky sme museli ako deti spĺňať, aby sme boli prijateľní pre naše autority. Aké modely správania boli tie „dobré“, za ktoré sme boli chválení a oceňovaní a ktoré boli tie „zlé“, za ktoré sme boli odmietaní. Do akej miery ste mohli byť sami sebou, prejaviť sa v celej svojej šírke a plnosti a do akej miery ste si museli „amputovať“ časti seba samých a pochovať ich hlboko do svojich trinástych komnát, aby ste sa vmestili do nastavených mantinelov.

Ak sme sa „vmestili“, boli sme „prijateľní“ a teda prijatí, keď sme boli prijatí, cítili sme sa „hodní“ a teda hodnotní… keď sme vyhovovali, boli sme chválení, teda S-Chválení… Pochvalou bola s-chválená naša existencia, naše právo, byť súčasťou komunity, stali sme sa „hodnotnými“ pre autoritu. Ak však bola naša „prijateľnosť“, naša hodnota, závislá od našej schopnosti či ochoty, vzdať sa niektorých aspektov seba, môže nám aj v dospelosti chýbať veľká časť životnej sily, ktorú si potrebujeme dopĺňať zvonku – snahou, byť s-chválení , snahou zapadnúť, či byť prijatí. Práve teraz je vhodný čas, spomenúť si na tie aspekty nás, ktoré neboli „prijateľné“, či „s-chválené“ a vytiahnuť ich na svetlo…

U niekoho je to odvaha, búrať konzervatívne pravidlá, u niekoho zas schopnosť, jasne prezentovať svoje názory a postoje, u niekoho vyžadovanie si, aby sme boli vypočutí, či aby boli naše potreby a túžby naplnené. Pamätáte si? „Prestaň kričať, čo si o tebe ľudia pomyslia?“ (v preklade, čo si pomyslia o mne ako rodičovi)… „Ty si také škaredé dievčatko, keď sa hneváš…“ … „Daj tete pusinku, buď dobrý chlapček…“ … „Pozri sa, teraz ti zoberiem bábiku a dám ju Zuzke, keď sa s ňou nechceš podeliť dobrovoľne…“ U mnohých je to len jednoduchá ľudská „omylnosť“… a mnohé iné. Viem, že každý máme to svoje – to, za čo sme boli odmietaní a preto sme sa týchto dôležitých častí seba vzdali.

Počas tohto Novolunia nastal čas, ponoriť sa do svojho vnútra, objaviť tieto „neprijateľné“ podoby seba, vytiahnuť ich z kúta, do ktorého sme ich postavili (alebo z pivnice, do ktorej sme ich zatvorili) a prijať ich tak, ako to naše okolie v detstve nedokázalo. Dovoliť si, byť presne takými, akí sme nevyhovovali – sebeckými, nahnevanými, smutnými, sklamanými, lenivými, nezodpovednými, naivnými, chybujúcimi, iritujúcimi a provokujúcimi…

Ja sama som si všimla, že v snahe byť „prijateľná“ ešte aj dnes automaticky ustupujem aj tam, kde sa to odo mňa nevyžaduje, odpovedám na otázky, na ktoré nechcem odpovedať, vysvetľujem, prispôsobujem sa, hoci všetko vo mne kričí, že toto nie som ja. A snaha môjho vnútorného dieťaťa, byť prijatá, spôsobila, že som sa celý svoj doterajší život snažila, byť prijateľná pre všetkých. Vďaka tomu som často nečitateľná aj sama pre seba, akoby bezfarebná a práve vtedy cítim, že mi najviac chýba „šťava“.

Opätovne sa to učím – prebudiť svoju odvahu, vášeň, radosť z toho, byť sama sebou, učím sa, milovať to, čo bolo na mne odmietané a odsudzované a pomaličky to integrovať späť do môjho života, aj do mojej osobnosti. Aj vďaka astrológii sa mi podarilo lepšie pochopiť a prijať to, aká som a už niekoľko rokov pracujem na tom, aby som sa opäť zcelila. Niekedy nás život postaví do situácie, keď sa musíme „zrútiť“ – aj ja som zažila takéto situácie a dnes už chápem, že zrúteniu sa nemáme brániť, práve naopak…

Pretože okamih zrútenia sa, je často prvým krokom k rastu a vývoju. Ak žijeme v podobe, v ktorej sú všetky časti nás, všetky naše myšlienky, presvedčenia a programy, pevne poskladané, až zrastené, nie je možné prijať nič nové. Jednoducho sa to do nás nevmestí. Keď nás však nejaká skúsenosť rozbije na kusy, keď sa zrútime, už môžeme prijať a integrovať do seba nový dielik skladačky a postaviť sa nanovo – celistvejší a bohatší.

V súvislosti s témou prijatia a prijateľnosti sa otvárajú aj témy, ktoré sú s nimi úzko prepojené – vedomie hodnoty a zároveň vedomie nevinnosti. Po mnoho generácií bola snaha, urobiť z dieťaťa „prijateľného“ člena komunity, spojená s určením jeho hodnoty – ak sa správalo „prijateľne“, bolo mu dávané najavo, že je „hodné“ lásky a teda dosť hodnotné. Ak bolo jeho správanie „neprijateľné“ , súčasťou „výcviku prijateľnosti“ bolo aj ponižovanie, teda znižovanie hodnoty, alebo obviňovanie, ktoré zbavovalo dieťaťa základného vedomia nevinnosti.

Pred niekoľkými dňami som si zažila silnú emóciu poníženia, súvisiacu s pocitom neprijateľnosti okolím … spustilo ju niekoľko slov, vyslovených úplnou náhodou a emócia prebehla rovno na úrovni tela, úplne obišla myseľ, takže som si ju nestihla ani uvedomiť a moje telo zareagovalo schúlením sa do prenatálnej pozície a silným plačom a vzlykmi. Keď emócia odoznela, cítila som, ako mi tŕpnu a vibrujú ruky, plecia, trapézy a prechádzalo to cez krk až po hlavu. Bolo to veľmi silné a po celý čas mnou rezonovali slová „Ožívaš, ožívaš…“ Opäť som si uvedomila, koľko emócií je uložených v našich telách, v bunkách, od všetkých našich predkov, ktorí nemali možnosť tieto emócie precítiť a uvoľniť… Uvidela som tiež, že potlačenie a umŕtvenie vlastných pocitov, doslova „necítenie seba“ bolo základným kódom prežitia. Umŕtvenie ako nástroj prežitia – aby ľudstvo prežilo, muselo sa umŕtviť, oddeliť od seba, od schopnosti cítiť seba, život… a práve preto sa nám Život tak intenzívne pripomína, aby nás vrátil späť k sebe samému, aj k nám, k našim pocitom. Aby nás prinútil, cítiť SEBA, cítiť Život, aby nás OŽIVIL.

Milovaná priateľka zažila podobný proces, keď zdanlivo banálna situácia spustila proces súdenia seba za chybu, obviňovania sa a prežívala silný pocit viny. Zároveň uvidela, že v celom tom procese samu seba obviňuje, ale nemá voči sebe takmer nijaké pochopenie a súcit s tou „chybujúcou, omylnou“ časťou seba. Ďakujem jej za dôveru, s ktorou sa mi zverila, pretože mi umožnila, cez jej príbeh, pochopiť aj vedomie viny a teda narušenie vedomia nevinnosti v našich vnútorných deťoch v situáciách, keď urobíme chybu. Mýliť sa, urobiť chybu, je ľudské – a v snahe, byť dokonalí, neomylní, nerobiť chyby, sa práve od našej ľudskosti vzďaľujeme. Ak sa za svoje chyby, nedokonalosti súdime, pretože sme zažili, aké to je, keď sú naše chyby „neprijateľné“, vzdávame sa príležitosť, prejaviť svojmu „chybujúcemu“ ľudskému Ja súcit a nehu, ktoré tak veľmi potrebuje. Už dávno predsa vieme, že ponižovanie a obviňovanie ešte nikomu nepomohlo, napraviť chyby, hoci sa táto deštruktívna technika po stáročia používala ako „výchovný“ nástroj nielen na úrovni rodiny, ale aj spoločnosti.

V čase Novolunia sa nášmu vnútornému dieťaťu ponúka podpora dvoch veľkých archetypov – Bohyňa Deméter, veľká Matka, ktorá vyživuje, hýčka, ochraňuje a podporuje svoje deti, zastupujúca Slnko v Rakovi a Kuan Jin, ako predstaviteľka archetypu Luny v Rakovi. Kuan Jin, Bohyňa súcitu, láskavosti a nehy… láskavá, vľúdna a starostlivá liečiteľka, prináša láskyplnú pozornosť všetkým zraneným častiam nás – vnútornému dieťaťu, aj vnútornej matke, otvorí im mäkkú súcitnú náruč, v ktorej môžu uzdraviť svoje boľačky a načerpať sily.

Aby sa to podarilo v našom vnútri, potrebujeme v sebe cítiť silu Kuan Jin, otvoriť sa tejto súcitnej a láskavej energii. Kuan Jin je v budhistickej tradícii patrónkou matiek, rodičiek a plodnosti a tvorivosti, ktorá pochádza z človeka. Deméter vládne plodnosti prírody, je Matkou Zemou, Kuan Jin zastupuje kvality matky s vôňou človečiny, ktorá pozná svoju nedokonalosť, prijíma ju, preto prijíma aj „nedokonalosť“ všetkých ľudí a miluje každú bytosť práve takú, aká je. Ak sa otvoríme tejto energii a pozveme Kuan Jin do svojho srdca, vyvážime v sebe energiu Božskej aj ľudskej Matky – Deméter a Kuan Jin – a ony sa v dokonalej súhre spoja v našom srdci. Zaplavia nás svojou vyživujúcou silou, láskavosťou, súcitom k sebe samým a budú nás sprevádzať procesom znovuzrodenia nášho vnútorného dieťaťa. Keď sa tak stane, keď pozveme tieto dve Matky do svojho srdca, aby nám pomohli, porodiť svoje vnútorné dieťa nanovo, stať sa samým sebe láskavou, nežnou, milujúcou matkou, zahrnúť sa láskou, starostlivosťou, nehou, výživou… S ich podporou a sprevádzaním sa môžeme skutočne znovuzrodiť do lásky.

Novolunie vždy pripravuje cestu pre nasledujúci mesiac – až do ďalšieho Novolunia, ktoré sa odohrá už v krajine Leva. V krajine Raka vytvárame nášmu vnútornému dieťaťu priestor pre zdravý vývoj, vyživujeme ho, staráme sa, zahŕňame ho nehou a láskou, pofúkame boľačky, ošetríme, objímeme… Aby, keď sa o mesiac otvorí portál levieho Novolunia, bolo pripravené zažiariť, zahrnúť svet svojím svetlom a teplom. Už v tomto čase nám túto tému osvetľuje zázračné spojenie Marsu a Venuše, ktorí sa stretávajú v krajine Leva, vo veľkolepom tanci a vášnivom milovaní, aby ich vzájomné spojenie zrodilo túžbu žiariť vo svojej jedinečnosti, tešiť sa zo života, z toho, kým sme a radostne si užívať svoju žiaru. Osvetlia nám, ako je na tom archetyp Leva v nás – či potrebujeme byť na výslní, chválení alebo s-chválení, alebo sme schopní, stať sa Slnkom, ktoré nepotrebuje byť nikým s-chválené, ani prijaté – jednoducho JE, svieti, žiari, zohrieva, ale aj páli, preto, že je to jeho podstatou… Aby sme sa mohli stať Slnkom, aby sme mohli vyrásť do zdravého, silného a žiarivého Leva, potrebujeme naše vnútorné dieťa vyživiť prijatím a láskou, aby nehľadalo prijatie a s-chválenie vonku…

Novolunie v Rakovi nesie v sebe potenciál, otvorenia srdca dokorán SEBE SAMÝM, plného prijatia seba vo všetkých podobách. Otvoriť svoje Srdce, svoj vnútorný chrám sebe samým, prijať v ňom všetky časti nás, ktoré neboli prijaté, alebo boli „neprijateľné“, pretože, keď prijmeme seba v našom vlastnom chráme, pocítime v srdci túžbu, žiť a byť šťastní, kráčať cestou svojej vlastnej radosti. Vezmeme naše vnútorné dieťa za ruku a odvedieme ho do svojho srdca, ukážeme mu, že s nami je v bezpečí, že sa oňho vždy postaráme, že ho ľúbime a prijímame také, aké je. A ono nám ukáže, aké je to, opäť sa hrať a tešiť. Aké to je, kráčať za svojou radosťou.

Sama sa to stále učím… preto nám všetkým želám, nech je dnešné Novolunie požehnané láskou a absolútnym prijatím všetkého, kým sme

Bylinkou tohto Novolunia je slez (lesný, nebadaný, liečivý, pižmový, maurský). Ak máte vo svojom okolí niektorý z jeho druhov, doprajte si, stráviť chvíľu v jeho prítomnosti. Bytosť slezu vás obklopí pocitom bezpečia, dôvery v hojnosť, istoty, že je o vás vždy postarané. Studený macerát z kvetov slezu je nesmierne osviežujúci a liečivý pre telo aj dušu. Veľmi dobrú službu nám urobia aj ostatné bylinky, ktoré naše vnútorné dieťa hýčkajú a vyživujú – materina dúška, lipa, medovka, harmanček… a samozrejme, veľký učiteľ preľúbenia a prijatia, túžobník brestový.