Aktuálně na nebi…

Cheiron vie, aké je zranenie boľavé – sám zažíval nekonečnú bolesť zo svojho zranenia. Chápe aj, že cheirónske zranenie má svoju dôležitú úlohu – motivovať nás k neúnavnému hľadaniu lieku, ktorým pomôžeme nielen sebe, ale aj iným. Cheironsky vplyv strháva náplaste, ktorými sme zakryli svoje zranenia, aby sme ich nevideli, ukazuje nám, kde sme sa snažili utlmiť bolesť „analgetikami“ (úniky, disociácie, závislosti), len aby sme svoju bolesť necítili… Pripomína nám však aj to, že kým sa budeme vyhýbať cíteniu svojho zranenia, kým sa budeme vyhýbať zranenej časti SEBA, nemôžeme objaviť a uchopiť ani svoju silu… Jednou z úloh baranieho cheirónskeho zranenia je totiž stvorenie HRDINU.

V okamihu, keď zažijeme zranenie, silnú emocionálnu bolesť, naše vnútro sa rozbije na kusy. Jedným z tých kúskov je vždy tá naša ubolená časť a na jej ochranu si často stvoríme „hrdinu“. Ten následne slúži na to, aby chránil našu zranenú časť. Obvykle vytvorí mýtus, ktorý slúži na to, aby sa k nášmu zraneniu nikto nedostal a my mali dostatok času ho uzdraviť. Veľmi často sa však stane, že sa nám hrdina zapáči, preto zranenie neuzdravíme a radšej od svoju zranenú časť zamkneme do trinástej komnaty, aby sme ju ukryli. A potom zistíme, že s hrdinom sa žije oveľa lepšie, ako so zranenou a zraniteľnou časťou seba.

S hrdinom veríme, že sme schopní, dosť dobrí, šikovní, hodní lásky, obdivu a úcty. Predvádzame ho svetu a časom uveríme, že sme ON. A že tá zranená, boľavá časť nás k nám vlastne nepatrí. Potom robíme psie kusy, aby sme sa s ňou nikdy nestretli. Ak naša bolesť súvisí s odmietnutím, robíme všetko preto, aby nás už nikdy neodmietli, prispôsobujeme sa, stávame sa majstrami kompromisov, v ktorých radšej stratíme seba, než zázemie spoločenstva. Ak naša bolesť súvisí s neschopnosťou, zodrieme sa z kože, len aby sme neurobili žiadnu chybu, ktorá by nás mohla konfrontovať s pocitom, že nie sme perfektní. Bolesť z nedostatku uznania nás prinúti robiť všetko, aby sme boli uznaní a ocenení.

Hrdina bol stvorený – kto bol odmietnutý, naučí sa hľadať cesty k dohodám, vyjednávať a môže sa stať geniálnym diplomatom. Kto sa po kritike chýb cítil neschopný, vytvorí si zodpovedného a spoľahlivého hrdinu. Neuznaný a podceňovaný si môže vytvoriť hrdinu, ktorý ho motivuje vyštudovať školu a dosiahnuť úspech v povolaní. Alebo, môj prípad – strach z toho, že ma zavrhnú, ak budem náročná, stvorilo vo mne ústretovú a štedrú bytosť. Všetko by to bolo skvelé, keby…

Keby sme nezabudli na bolesť, z ktorej sa zrodil náš hrdina. Zabudli sme ju uznať, zabudli sme pripustiť pred sebou samými, že niekde v našom vnútri je zranená bytosť, ktorú sme zatvorili a robili sme možné aj nemožné, len aby sme ju už nikdy nemuseli vidieť. Moja blízka dušička, ktorá sa cítila v detstve opustená a osamelá matkou, ktorá po hádkach s otcom musela často odísť z bytu, robila možné aj nemožné, aby si udržala priateľov, aj za cenu straty vlastnej hodnoty. Priateľ, ktorý sa cítil ako „nie dosť dobrý syn“, dnes má problém nastaviť hranice vlastnému synovi, len aby nezažil opäť pocit, že nie je dosť dobrý otec. Iná priateľka, ktorá svojmu otcovi nahrádzala syna, potrebovala uznať, že snažiť sa byť niekým, kým nie je a ani nemôže byť, je naozaj náročné, lebo nedokázala uspokojiť otcovu potrebu, akokoľvek sa snažila…

S Cheironom v Baranovi od roku 2018 do roku 2025 prechádzame uzdravovaním zranení, z ktorých sa zrodili hrdinovia. Cheiron tu má dôležitú úlohu – postarať sa, aby bol náš hrdina slobodný, aby nemusel svoju silu, odvahu, svoje schopnosti, vyčerpávať v snahe, ochrániť naše zranené dieťa pred bolesťou, aby sa postavil do služby vedomého Tvorcu.

Podľa čoho spoznáte, že máte neuznanú bolesť, skrytú za hrdinom? Podľa toho, že si v tomto období zažívate pocit neistoty v sebe samých, pochybnosti o tom, či ste naozaj tí, ktorí si myslíte, že ste. Či to, akí ste, je v poriadku… Či nepodliehate nejakým vlastným mýtom a bludom… Či neustále hľadáte cesty niekde „vonku“, lebo svojmu vnútornému hlasu nedôverujete… Či to, čo si myslíte a čo hovoríte, je pravda. Cheiron v Baranovi nás stavia pred tieto otázky, nie preto, aby sme sa tým trápili, ale preto, aby sme mohli uznať bolesť, ktorú v sebe ukrývame. Aby sme za túto bolesť a jej uzdravenie prijali plnú zodpovednosť, aby sme nášmu hrdinovi uvoľnili ruky – keď uznáme svoje zranené časti, ošetríme svoje detské boľačky, uvidíme a pochopíme zranenia na sebaúcte, ktoré sa odovzdávajú po generácie v rodovom aj kolektívnom vedomí, hrdina ich už nebude musieť chrániť a bude môcť plniť svoju úlohu v našom živote.

Túto úlohu však nemôžeme objaviť, kým hrdina nie je slobodný. To je ten pocit neistoty, ktorý nám kladie otázky: „načo som vlastne tu? Ako mám naložiť s mojím životom? Kto som? Čo potrebujem?“, ktorý nám po sedem rokov prináša Cheiron v Baranovi. Na tieto otázky si odpovieme, len čo prijmeme svoju vlastnú silu a odvážime si žiť to, kým cítime, že naozaj sme.

Počas aktuálneho Splnu vo Váhach (a samozrejme, už v dňoch pred ním) dostávame príležitosť, uvidieť, ako sa dynamika hrdinu a zranenej „obete“ či zraneného dieťaťa rozohráva v našich vzťahoch. Je prirodzené, že na začiatku každého vzťahu si navzájom predvádzame svojich hrdinov – vieme, že nám zabezpečujú obdiv, uznanie, úctu, zaujímavosť, pozornosť, sú teda „stávkou na istotu“, keď sa snažíme upútať pozornosť tých, po ktorých záujme a „láske“ túžime. Zatiaľčo naši hrdinovia sa predvádzajú jeden pred druhým, na pozadí sa rozohráva ďalšia dynamika medzi našimi zranenými časťami, ktoré sa tak dlho ukrývali v tieni hrdinov.

V skutočnosti sú to práve tieto zranené deti v nás, ktoré sa navzájom priťahujú, vábia sa k spoločnému tancu, lebo, ako napísal Fráňa Šrámek v mojej obľúbenej básni: „Splynouti mohou stíny jen, jen stíny splývají…“ V súlade s fyzikálnymi zákonmi je prirodzené, že čím väčšia je miera odporu k našim zraneným častiam, tým silnejšiu príťažlivosť cítime k človeku, ktorý má dostatočnú kapacitu na to, aby otvoril našu trinástu komnatu a vytiahol na svetlo našu boľavú zranenú časť. Preto sa aj vo vzťahoch (najmä partnerských) počiatočná silná príťažlivosť po niekoľkých mesiacoch „na ružovom obláčiku“ , ktoré slúžia na otvorenie srdca, mení na odpor. To je práve tá fáza vzťahu, v ktorej sa rozhodujeme o tom, či sa svojej bolesti dotkneme, či svoju odmietanú zranenú časť prijmeme vo svojom otvorenom srdci a uzdravíme, alebo jej opäť zabuchneme dvere a z jej existencie obviníme toho, kto ju z našej emocionálnej pivnice vypustil.

To plávanie na „ružovom obláčiku“, ktoré zažívame na začiatku vzťahov, totiž slúži práve na to, aby sme otvorili svoje srdcia – nie však primárne tomu druhému, ako sa mylne domnievame, ale SAMI SEBE, tým častiam nás, pred ktorými boli dvere nášho srdca zabuchnuté. Keď svoju bolesť odmietneme vidieť, aj keď nám ju ten druhý ukazuje, vzťah sa mení na peklo výčitiek a obviňovania, alebo sa končí, aby si náš hrdina i zranené dieťa mohli po čase nájsť nového partnera do spoločného tanca. Ak sa však rozhodneme, svoju boľavú časť vytiahnuť na svetlo, umyť, učesať, nakŕmiť, postarať sa o ňu a ošetriť jej rany, dostávame novú príležitosť.

Tam sa totiž ukáže skutočná hĺbka a sila vzťahu, vtedy uvidíme, aký je skutočný potenciál vzťahu s človekom, ktorý nás na naše zranenie upozornil, ktorý ho vytiahol z našej trinástej komnaty. Ak stojí pri nás a je nám oporou pri ošetrovaní zvedomého zranenia, ak k nemu pristupuje s rešpektom a úctou, vzťah má potenciál sa ďalej vyvíjať. Ak nám doňho pri každej príležitosti kopne, pretože v ňom vidí svoju vlastnú bolesť, je to pre nás signál, že sa potrebujeme k svojmu liečivému procesu postaviť zodpovedne. A zodpovedný prístup k liečeniu znamená, že si ošetrené zranenie, ktoré je v procese liečenia, nenecháme znovu a znovu otvárať a sypať do nej soľ, rovnako, ako by sme sa správali k fyzickému zraneniu.

Častá otázka je, či keď takýto vzťah ukončíme, nie je to „útek“… No, možno aj je, ale utiecť od niekoho, kto nám reže do hojacej sa rany, je prejav hlbokej úcty a láskavosti voči sebe samému. Spôsobenie bolesti tým, že nám niekto otvorí zranenie, ktorému sa vyhýbame a odmietame ho, je súčasťou úlohy partnera, ale len do momentu, kým si svoju bolesť uvedomíme a začneme ju liečiť. Ak zmena v našom prístupe k nášmu zraneniu nevyvolá zmenu v prístupe partnera, je to signál, že jeho úloha sa skončila v tejto chvíli nie je schopný, rozvíjať s nami novú úroveň vzťahu.

Môžeme sa mu v srdci poďakovať za to, že otvoril našu trinástu komnatu, vytiahol odmietanú časť, aby sme sa s ňou mohli spojiť a urobiť ďalší krok na ceste k celistvosti. Môžeme mu prejaviť úctu a vďačnosť za to, že sme sa vďaka nemu mohli zodpovedne postaviť k svojmu vlastnému procesu uzdravenia, že sme viac otvorili srdce SEBE… A môžeme ho v pokoji prepustiť zo svojho života, lebo súčasťou cesty cheironského hrdinu na uzdravovaní sebaúcty je aj to, že sa obklopíme ľuďmi, ktorí nás podporujú v procese „narovnávania“ vedomia si SEBA.

Aktuálny Spln vo Váhach nám priniesol prenádhernú možnosť, uvidieť dynamiku hrdinu a zraneného dieťaťa v našich vzťahoch a možno nám ukázal, ktoré vzťahy majú potenciál ďalšieho vývoja a ktoré už splnili svoju úlohu. Verím, že nám priniesol cenné vhľady a pochopenie, ktoré potrebujeme, aby sme uvideli skutočnú úlohu našich blížnych a v otvorenom srdci prijali a preľúbili rovnako svojich hrdinov i zranené deti – naše i našich milovaných. Aby sme svoje vzťahy tvorili z celistvosti a hlbokej láske ku všetkému, kým sme, v sile spojenia otvorených sŕdc.