K zamyšlení
Už sme sa dokonale naučili ako ublížiť, zraniť a zničiť človeka.
Ako ho rozdrobiť na kúsky, fyzicky i psychicky, ponížiť ho tak, aby bol dokonca života odsúdený na posmech celému svetu bez možnosti návratu do spoločnosti.
Možno je preto načase začať sa učiť, ako liečiť srdcia zlomených, hriešnych, chybujúcich, tých, ktorí to proste pokašlali na plnej čiare.
Naučiť sa ako im odpúšťať.
A ak im už nevieme pomôcť, aspoň im ešte viac neubližovať.
Je to tak jednoduché ako zabudnúť si kľúče.
Asi je teda načase začať hľadať spôsoby, ako sa nechať zachrániť touto planétou, pozorovať jej neskonalú múdrosť a systém, akým funguje už milióny rokov.
Učiť sa od planéty, ktorá nám nikdy nič zlé neurobila okrem toho, že nám umožnila narodiť sa, milovať, spievať, tancovať, písať poéziu, mať rodinu, deti, kričať, nariekať, smiať sa, snívať, prebúdzať sa, odpúšťať, či učiť sa…Učiť sa byť sám sebou taký aký som.
Milovať samého seba, svoje chyby a nedostatky.
Lebo moje srdce je kľúčom k srdciam ostatných.
K srdcu tejto planéty!
Vymysleli sme milióny smerov, ako rozdeliť spoločnosť, ako sa od seba vzdialiť, ako sa označiť nálepkami a vsunúť sa do kategórií a strán a názorov, odvetví, farieb, pohlaví, rás, kultúr, rečí, krajín, náboženstiev, štýlov, finančných úrovní…
Sme experti vo všímaní si toho čo nás rozdeľuje a stavia proti sebe.
Je preto načase začať si všímať to čo nás spája.
To čo máme spoločné.
Máme odvahu udrieť na tisíce spôsobov, no objať ledva na jeden.
Odvahu vziať si, vytrhnúť z rúk ostatných, ukoristiť.
A predsa váhame vždy, keď máme dať, darovať, ponúknuť, odovzdať…
A predsa nič nie je stratené.
Iba sme nachvíľu zabudli kým sme.
Na hodne dlhú chvíľu, ktorá je však iba kvapkou vo večnosti.
A vôbec sa netreba presviedčať, že je to ťažké, byť človekom láskavým, chápavým, odpúšťajúcim…
Pretože oveľa ťažšie je človekom nebyť.
Čo máme teda spoločné?
Čo máme?
Spoločne…
Přidat komentář